Msgr. Alexej Izakovič sa narodil 24. februára 1908 v Borovej – podľa neho „maličkej, ale nábožensky aj národne uvedomenej dedinke“. Alexej mal troch starších a dvoch mladších súrodencov – bratov. V ľudovej škole svojho rodiska vychodil päť tried a, ako sám píše, do prevratu (1918) učili sa všetky predmety okrem náboženstva iba po maďarsky, a hoci mali v slovenčine popri katechizme aj jednu čítanku, tá bola napísaná vo veľkomaďarskom (šovinistickom) duchu. Po piatich triedach ľudovej školy pokračoval na Československom štátnom reálnom gymnáziu Jána Holého v Trnave (1919-1927); tu v 5. ročníku vstúpil do malého seminára. Na kňazstvo sa pripravoval tri roky v Trnave (1927-1930) a potom dva roky v Olomouci, kde bol 3. júla 1932 vysvätený za kňaza a za doktora teológie bol promovaný 24.6.1939 v Bratislave. Nebudeme vymenovávať vyše 20 farností, respektíve obcí a miest, v ktorých pôsobil ako kňaz trnavskej diecézy do svojho uväznenia alebo v období 60. až 70. rokov, kedy zväčša pôsobil ako výpomocný kňaz s dočasným povolením, k čomu treba ešte pripočítať jeho účinkovanie pri slovenských armádnych jednotkách na Ukrajine, v Bielorusku a Taliansku.
K rozvoju slovenského národného a kultúrneho života osobitne významne prispel v 20. a najmä 30. rokoch ako agilný organizátor orolského telovýchovného hnutia, do ktorého sa zapojil ako študent trnavského gymnázia (už po skončení 1. ročníka roku 1920 založil v rodnej obci miestnu orolskú jednotu a svojím príkladom ako organizátor a cvičiteľ strhával mestskú i vidiecku mládež k podobnej aktivite, ku skupinovým cvičeniam i k súťažiam v atletických disciplínach a športových hrách). Od roku 1929 bol krajinským športovým referentom orolského hnutia na Slovensku a v polovici 30. rokov bol už jedným z jeho čelných predstaviteľov, majúc neľahkú úlohu: vydobyť orolským jednotám i župám na Slovensku rovnoprávne postavenie s organizáciami Orla na Morave a v Čechách. Aby sme tomu rozumeli, treba pripomenúť, že podobne ako v iných oblastiach i v telovýchovnej organizácii OROL s ústredím v Brne sa stupňovala čechoslovakizácia, čo sa v zmysle nových celoštátnych orolských stanov (1930) prejavilo zrušením vlastnej slovenskej samosprávy – Krajinskej rady Orla na Slovensku, hoci táto samospráva bola priznaná roku 1919 a schválená celoštátnym orolským zjazdom roku 1923, kedy bol z názvu tejto organizácie vyňatý prívlastok československý. Slovenskí funkcionári Orla odmietali rozhodnutie ústredia v Brne o zrušení slovenskej samosprávy, avšak problém bol v tom, že štát bol ochotný finančne podporovať len Československého orla, ale nie samosprávnu orolskú organizáciu na Slovensku, ktorá nechcela pristúpiť na diskriminačné podmienky ústredia v Brne. Ani za takýchto ťažkých okolností sa väčšina slovenských funkcionárov Orla nepodriadila ústrediu a A. Izakovič bol jedným z tých, ktorí nielen svoj voľný čas, ale aj svoje príjmy obetovali na rozvoj Orla s vlastnou slovenskou samosprávou. Ako OROL bol protiváhou telovýchovných organizácií s protináboženským, respektíve protikatolíckym zameraním (SOKOL, RTJ a iné), malo sa i v jeho ústredí viac dbať na spoluprácu, v rámci ktorej by sa Slováci nemuseli vzdať svojej národnej identity. Zástupcovia Orla zo Slovenska obhajovali slovenskú národnú samobytnosť a právo na orolskú samosprávu na viacerých dôležitých rokovaniach s predstaviteľmi Československého orla v Brne, ale bezvýsledne. Aj keď ústredie v Brne vylúčilo A. Izakoviča zo všetkých funkcií a niektorých funkcionárov pokarhalo, títo sa nevzdali a ich rozhodnutie o obnovení či udržaní vlastnej slovenskej samosprávy prijalo postupne všetkých 9 slovenských orolských žúp. Zástupcovia týchto žúp na poslednej neúspešnej porade v Brne poverili. A. Izakoviča vydávaním mesačníka SLOVENSKÝ OROL, čo on aj realizoval v nasledujúcom roku (1936). Nielen redigovanie, ale aj vydávanie (náklady) tohto časopisu vzal na seba, pretože ústredie v Brne koncom roku 1932 zakázalo oficiálnu tlač slovenského orolstva (TATRANSKÝ OROL, STRÁŽ TATIER, ORLÍK). Časopis SLOVENSKÝ OROL sa stal Izakovičovou zásluhou faktickým ústredím slovenského orolstva; jeho smernice rešpektovali všetky orolské župy na Slovensku a okrem troch aj všetky miestne orolské jednoty. Roku 1935 A. Izakovič napísal STRUČNÉ DEJINY ORLA a roku 1937 redigoval ROČENKU SLOVENSKÉHO OROLSTVA. Škoda, že uvedené dejiny nevyšli knižne, pretože sú cenným príspevkom k poznaniu dôležitej súčasti zápasu Slovákov za národnú rovnoprávnosť a duchovnú obrodu. Keď Slovenský orol zorganizoval tretí krajinský zlet na dni 13.-16. augusta 1938, A. Izakovič zostavil a vydal k tejto významnej telovýchovnej a osvetovej akcii na Slovensku osobitný zborník: III. KRAJINSKÝ SLET SLOVENSKÉO OROLSTVA, ŽILINA 1938. Na tento zlet už pre chorobu nemohol prísť Andrej Hlinka – čestný starosta Slovenského orla, hoci sa naň veľmi tešil. Podľa A. Hlinku „Orol je spolok na vypestovanie silného pokolenia mravného a zdravého národa“. V posledný deň zletu (16.8.1938) sa jeho trojčlenná delegácia na čele s A. Izakovičom náhlila do Ružomberku, nevediac, či ešte zastihne Andreja Hlinku živého. Ako je známe, bol to posledný deň života tohto veľkého obrancu práv slovenského národa, ktorý slabnúcou rukou dal delegácii požehnanie a povedal: „Len si nedajte drahú slovenskú mládež! Nebojte sa, veďte ju! Nech sa cvičí nielen v cvikoch, zábavách a tancoch, ale nech myslí na svojho ducha, dušu! Pozdravte orlice, orlov! Posielam im svoje požehnanie.“ Smrť Andreja Hlinku (16.8.1938) bola akoby predzvesťou pohnutých dní nasledujúcej jesene, v ktorej sa Slovensko ocitlo na dejinnej križovatke.
Čo sa týka osudu Slovenského orla do druhej svetovej vojny, o tom A. Izakovič povedal: „Situácia bola zložitá. Stanovy Slovenského orla boli schválené až 29. októbra a zanedlho – 5. decembra – boli všetky športové organizácie zrušené, nastal vojnový stav.“ (KN, č.41 / 1995, s.4) Obsahová náplň Slovenského orla sa postupne pretransformovala do organizácie Hlinkova mládež. Ťažko sa dnes vyjadrovať k opodstatnenosti tohto kroku: na jednej strane toto premenovanie vyvieralo z veľkej vďaky Slovákov voči A. Hlinkovi za jeho celoživotné dielo v prospech vlastného národa, na strane druhej aj organizácia OROL mala uznávané meno i poslanie a rozvinutú základňu u nás aj v iných slovanských krajinách. Orolské hnutie na Slovensku bolo naozaj životoschopným hnutím, o čom svedčia tri krajinské orolské zlety (v Bratislave 1928, v Nitre pri príležitosti pamätných Pribinových osláv 1933 a v Žiline 1938) i aktivita miestnych orolských jednôt pri šírení duchovnej a národnej osvety. V nejednej slovenskej obci bola miestna orolská jednota jediným kultúrnym spolkom a v tom prípade sa spravidla starala aj o duchovné zveľaďovanie mládeže i dospelých aj o ich telovýchovné a kultúrnospoločenské napredovanie, napríklad prípravou programov na oslavy a slávnostné akadémie; tiež nacvičovaním divadelných hier, dychových hudieb a zakladaním čitární. Na tento účel začali sa najmä vo väčších obciach a mestách stavať orlovne – spoločenské domy s väčšou sálou a javiskom. Orlovňu si postavila aj malá obec Borová. Slávnostne ju otváral a posviacal A. Hlinka (23.8.1936), ktorému pri tejto príležitosti obec udelila čestné občianstvo. Finančný základ na túto spoločenskú budovu vznikol tak, že A. Izakovič poprosil rodákov, ktorí mu chceli na primície niečo podarovať, aby to obetovali na orlovňu. Táto orlovňa bola pri stavbe väčšieho kultúrneho domu zbúraná, pričom sa nezvážil jej historický význam (raz mohla byť vyhlásená za kultúrnu pamiatku). Pre rozvoj Slovenského orla A. Izakovič najviac vykonal počas pôsobenia s Slovenskom Mederi (Palárikove) a potom v Nových Zámkoch, kde popri pastoračnej, katechetickej, organizátorskej, publicistickej a redaktorskej činnosti prijal aj funkciu predsedu prípravného výboru na vybudovanie pomníka A. Bernolákovi pri príležitosti osláv 150. výročia vzniku prvej spisovnej slovenčiny (A. Bernolák je pochovaný v Nových Zámkoch; tu po 16-ročnom kňazskom účinkovaní náhle umrel roku 1813). Treba tiež vyzdvihnúť, že v Nových Zámkoch si A. Izakovič našiel čas aj na výskumnú literárnu činnosť, v rámci ktorej získal podklady pre štúdiu o živote a diele Jána Majzona (1849-1921), tamojšieho skromného, ale nepoddajného slovenského roľníka, ktorý s veľkým oduševnením bránil slovenskú reč a Slovákov pred maďarizáciu. A. Izakovič sa k spracovaniu uvedených podkladov dostal až po vyše troch desaťročiach, avšak jeho rozsiahla štúdia JÁN MAJZON – VODCA NOVOZÁMOCKÝCH SLOVÁKOV (1974) zostala v rukopise.
Keď sa južné Slovensko po smutnom verdikte viedenskej arbitráže muselo priradiť k Maďarsku, A. Izakovič sa rozlúčil nielen s pôsobiskom, ale aj s členskou základňou Slovenského orla i s rovnomenným časopisom, ktorý zanikol 11. číslom roku 1938. Z Nových Zámkov bol A. Izakovič preložený do Trnavy, kde popri pastorácii a katechéze rozvíjal národnobuditeľskú a osvetovú aktivitu ako redaktor TRNAVSKÝCH NOVÍN (2.12.1938-5.11.1940), i redaktor dvojtýždenníka NAŠA TELOVÝCHOVA (1. číslo vyšlo 15.7.1940), ktorého redigovanie v II. Ročníku prevzal Alexejov brat Imrich, stredoškolský profesor telocviku a známy popularizátor duchovnej a národnej osvety prostredníctvom športu a telovýchovy. Predčasný zánik TRNAVSKÝCH NOVÍN súvisí s nátlakom Nemcov na zmeny v slovenskej vláde po porade v Salzburgu (28.7.1940), pretože tieto noviny svojím obsahom nezodpovedali zámerom ideológie nemeckého národného socializmu a antisemitizmu. Keď po zrušení Slovenského orla preberala jeho telovýchovné a športové poslanie v radoch slovenskej mládeže nová organizácia HLINKOVA MLÁDEŽ, preniesli sa aj organizačné schopnosti A. Izakoviča do funkcie diecézneho riaditeľa SKM (=ZDRUŽENIE KATOLÍCKEJ MLÁDEŽE – vo vtedajšom pravopise: sdruženie) a zborového duchovného chlapčenskej mládeže HM (Hlinkovej mládeže). I v týchto funkciách sa rozhodne usiloval zamedziť vplyv ideológie nemeckého národného socializmu na slovenskú mládež, čím plnil aj úlohu v zmysle inštrukcií biskupa P. Jantauscha. I počas pastorácie v Trnave (november 1938 – júl 1944) s veľkou horlivosťou šíril mariánsku úctu. Jeho zámer, aby sa duchovne prehĺbená mariánska oslava pri príležitosti sviatku Obetovania Preblahoslavenej Panny Márie (21. novembra), ktorý má pre Trnavu od roku 1710 mimoriadny význam, rozšírila na viac dní, vyústil postupne do každoročnej novény, ktorá sa koná v dňoch 13.-21.novembra v kostole sv. Mikuláša (tu v bočnej kaplnke je milostivý obraz Trnavskej Panny Márie, ku ktorému sa viažu zázračné, pre mesto Trnavu osudné udalosti). V Trnave bol aj iniciátorom postavenia pomníka Štefanovi Mikulášovi z Ratkoviec, ktorý padol rukou vraha, chrániac vlastným telom bol barbarsky odstránený v auguste 1945. [Nebol to Štefan Mikuláš, ale Štefan Mikuš z Ratkoviec, a táto tlačová chyba bola v nasledujúcom čísle časopisu Viera a Život výrazne opravená!]
Onedlho po preložení A. Izakoviča z Trnavy do Majcichova (20.7.1944) zasiahla aj Slovensko vojnová pohroma. Vtedy poskytol pomoc nejednému slovenskému vojakovi, ktorý sa chcel zachrániť pred nemeckým zajatím, avšak už aj predtým (r. 1943) sa odvážne veľkou mierou pričinil o záchranu skupiny 17 osôb (vrátane dvoch detí) zo Sovietskeho zväzu a troch francúzskych dôstojníkov (r. 1941), ktorým sa podarilo ujsť z nemeckého zajatia a dostať sa na Slovensko, kde v Trnave pod ochranou slovenských zákonov, A. Izakoviča a iných dobrých ľudí pobudli takmer celý rok, až kým sa im nepodarilo uskutočniť plánovaný útek za pomoci španielskeho diplomata v Bratislave. Po potlačení SNP nepodpísal osvedčenie o poslušnosti slovenským vládnym predstaviteľom, na čom nástojili niektorí vtedajší vládni politici. Pre odopretie tohto podpisu ho pozbavili funkcií v HM a SKM a z toho istého dôvodu nemohol byť naďalej prefektom bratislavského seminára a nemohol sa ani habilitovať za docenta na Teologickej fakulte SU. Čo sa týka pozbavenia funkcií, to ho netrápilo, pretože – podľa jeho slov – v tomto čase malo Slovensko dosť vlastnej národnej uvedomelej inteligencie, ktorej zástoj v národe už nemuselo suplovať duchovenstvo (preto sa už aj predtým zriekol funkcie politického charakteru), a okrem toho sa týmto funkciám nemohol sústavne venovať pre povolávanie do vojenskej služby k slovenským jednotkám (na Ukrajinu, do Bieloruska a Talianska), avšak zahatanie habilitácie a účinkovania v seminári bolo predsa len nečakaným veľkým úderom.
Zdalo by sa, že nekompromisný odmietavý postoj A. Izakoviča k ideológii nemeckého národného socializmu a antisemitizmu a záchrana ohrozených občanov z Francúzska, Sovietskeho zväzu i Slovákov pred nemeckým zajatím, ako i nezištná obetavá práca na poli duchovnej a národnej obrody slovenskej mládeže mohli byť dostatočným dôvodom na verejné ocenenie jeho zásluh po skončení vojnovej kataklizmy, i keď si na nič také nenárokoval. Lenže komunisti a neprajníci katolíckej cirkvi nepotrebovali vyzdvihovať kňaza za jeho preukázanú statočnosť. Takýto kňaz im bol nepohodlný (ukázalo sa to aj v prípade jeho svedeckej výpovede v prospech A. Macha a Dr. J. Tisu, keď súd túto výpoveď odmietol vziať na vedomie). Príležitosť či vhodnú zámienku odstrániť ho z pastorácie im priam ponúkli dvaja tajní slovenskí agenti zo zahraničia, ktorí aj jeho navštívili, avšak ich pohyb po Slovensku sledovala ŠtB. Keďže A. Izakovič nepokladal za vhodné udať ich polícii, ŠtB ho zaistila a prepustila až po dlhej vyšetrovacej väzbe (19.9.1947-30.9.1948), z ktorej sa vrátil s podlomeným zdravím. I v dusnej spoločenskej atmosfére sa A. Izakovič nevzdával svojich ambícií a ešte 26.2.2949 bol promovaný za doktora filozofie, ale ukončenie štúdia na Právnickej fakulte SU mu už komunistický režim nedovolil (v auguste 1949 bol z toho štúdia vylúčený). V čase programového rozmachu mnohých vykonštruovaných nezákonných procesov dostal sa pred súd aj A. Izakovič. V bratislavskom procese so 65 mužmi a 9 ženami za neoznámenie ilegálnej spojky ho 28.8.1950 odsúdili na 18 mesiacov nepodmienečne a 5 rokov straty občianskych práv. Aj napriek tomu, že to bol trest neprimerane vysoký (nezodpovedajúci vtedajšiemu trestnému právu), predsa sa štátny prokurátor odvolal na Najvyšší súd v Prahe, avšak na pojednávanie pred Najvyšším súdom (23.8.1951) správca leopoldovskej väznice A. Izakoviča nepustil. I tak sa vtedy merala spravodlivosť. V Prahe mu zvýšili trest na 4 roky nepodmienečne, stratu polovice majetku (žiaden majetok nemal), 10 000 Kčs peňažitej pokuty a ponechali mu 5 rokov straty občianskych práv. Z väzenia, ktoré si odpykával v Bratislave, Leopoldove a Ilave bol prepustený 12.8.1953, (brat Ján mu včas vyplatil pokutu pod matkiným menom, aby mu za ňu väzenie nepredĺžili). Keď sa po prepustení z väzenia hlásil na príslušných úradoch v Trnave, poslali ho odtiaľ – akože pre závažnosť prípadu – do Bratislavy na Štátny úrad pre veci cirkevné a na Povereníctvo pracovných síl, kde ho odporučili na prácu v ostravských alebo nováckych baniach, prípadne v trnavských tehelniach, avšak pre zlý zdravotný stav na uvedené pracoviská nastúpiť nemohol, a tak sa dostal do ppodniku Kovoslužba v Trnave, kde vykonával rozličné podradné práce s veľmi nízkou mzdou. Odtiaľto odišiel 31.3.1954 a nastúpil do zamestnania, pri ktorom mal v podstate stále tú istú prácu, ibaže sa mu menili názby podnikov (Geometra, Agroprojekt, Rašelinové závody, Hydromechanik a Stavoprava). Hoci išlo o náročnú prácu pri prieskumných vrtoch, ktorú konal postupne na dvadsiatich miestach ČSR, predsa prichádzali k jeho zamestnávateľom intervencie, aby ho prepustili, čo títo spravidla aj uposlúchli, ale keď sa A. Izakovič vzápätí dožadoval právneho postupu, zamestnali ho znovu. (Iba v jednom prípade nesúhlasil s jeho prepustením istý charakterný a nebojácny predseda ROH). Hoci mu po prepustení z väzenia na úradoch sľúbili, že po roku nútených prác pôjde do pastorácie, musel na týchto prácach zotrvať sedem a pol roka. Od 19.1.1961 bol uznaný ako čiastočný invalid s dôchodkom 520,- Kčs, avšak 15.3.1961 mu tento dôchodok znížili i so spiatočnou platnosťou na 250,- Kčs. Pri takomto „sociálnom zabezpečení“ musel si hľadať ďalšiu prácu, a tak sa dostal na JRD vo Vajnoroch, odkiaľ po dvoch mesiacoch odišiel, keď mu nedali zárobok, ale čo je podstatné, konečne nadišiel čas, kedy mu začali udeľovať povolenia aspoň na vypomáhania v pastorácii, a to postupne v Seredi, Naháči a v Dolných Voderadoch, kde prichádzal k ťažko chorému a nezákonným väzením doráňanému Msgr. Štefanovi Zlatošovi, bývalému profesorovi Teologickej fakulty SU, aby mu čítal liturgické texty pri sv. omšiach (o Msgr. Š. Zlatošovi pozri KN, č.6/95, s.14; Viera a život, č. 2/1995, s. 172-177). Keď trnavský biskup Msgr. Ambróz Lazík chcel po Zlatošovej smrti dostať A. Izakoviča oficiálne za správcu malej farnosti Dolné Voderady, musel súhlasiť s tým, že toto miesto nebude platené, s čím, samozrejme, súhlasil aj skromný kňaz, ktorý tu potom bezplatne pôsobil ako správca fary od 1.10.1964 do 20.11.2967 a ktorému až do 11.8.1965 zvýšili invalidný dôchodok na 894,- Kčs. Po odchode z D. Voderád vypomáhal v Trnave, kde dostal družstevný byt, v ktorom doopatroval aj svoju „mamenku“ (… 1968).
K paradoxom nástupu tzv. normalizácie patrí aj odňatie štátneho súhlasu k plnoprávnemu vykonávaniu kňazského povolania Izakovičovi (9.6.1970), takže sa dlho netešil z možnosti pôsobiť v pastorácii bez zábran, a hoci bol 20.9.1972 rehabilitovaný na Krajskom súde v Bratislave, až do 6.2.1979, kedy mu povolili spravovať farnosť Vištuk v okrese Bratislava-vidiek, prideľovali ho len na dočasnú výpomoc do farností, v ktorých nastal krotický stav v duchovnej správe. Vo Vištuku požehnane účinkoval takmer 15 rokov a tu sa dožil aj veľkého uznania a vyznačenia, keď mu Svätý otec udelil titul Monsignore (12.11.1991), i 60. výročia svojej kňazskej vysviacky. Do tejto farnosti prišiel vo veku 71 rokov, keď už vlastne po strastiplných rokoch s podlomeným zdravím mohol pomýšľať na zaslúžený odpočinok. Lenže v jeho osobe bolo i napriek veku vždy dosť elánu a životného optimizmu, ktorým dokázal získať mládež i dospelých. Pre hĺbku jeho duchovného života a schopnosti blahodarného pôsobenia na všetky vrstvy obyvateľstva označovali ho Vištučania aj prívlastkom náš Don Bosco. Časťou o duchovnom životeobce Vištuk prispel do monografie VIŠTUK – 750 rokov, 1244-1994. bezmála po 15 rokoch pôsobenia vo Vištuku – 4.12.1993 – odišiel na odpočinok do kláštora Kongregácie Dcér Najsvätejšieho Spasiteľa na Jakubovom námestí v Bratislave, kde až do svojej smrti 30.10.1995 vykonával funkciu superiora tejto rehole, ktorú mu ešte roku 1963 odovzdal Msgr. Štefan Zlatoš.
V súvislosti s Izakovičovými prejavmi hlbokého sociálneho cítenia s chudobnými a trpiacimi farníkmi musíme sa zmieniť o zaujímavom príklade z jeho účinkovania v Slovenskom Mederi. Keď hľadal prácu nezamestnaným, a to bez ohľadu na ich politické postoje, dostal sa raz až do úlohy súdneho obhajcu dvoch nezamestnaných v spore s ich zamestnávateľom. Po úspešnej obhajobe a vynesení rozsudku v prospech nezamestnaných mohol si vypočuť i takúto poznámku: „Pán kaplán, však keď prídu komunisti (k moci), tí sa vám odmenia!“ Žiaľ, táto predpoveď sa v jeho živote až drasticky splnila, keďže musel znášať toľké utrpenia a poníženia, ale podstatné je, že toto utrpenie ho nikdy nezlomilo, že ho hrdinsky znášal ako svoj kríž, ako súčasť Božieho vykupiteľského plánu.
Meno Msgr., ThDr., PhDr. Alexeja Izakoviča ako priekopníka na kresťanskej báze organizovaného telovýchovného hnutia na Slovensku, ako organizátora ľudovýchovnej osvety a národnobuditeľského programu i ako publicistu a redaktora zostane trvale zapísané v slovenských kultúrnych dejinách. Niet pochýb o tom, že toto meno by nemalo chýbať v žiadnej slovenskej encyklopédii. Vieme, prečo v doterajších našich encyklopédiách nie je, a treba len dúfať, že v tých budúcich sa krivda tomuto menu patrične odčiní. K redaktorskému a autorskému (publicistickému) dielu A. Izakoviča treba ešte uviesť jeho spomienku na vlastné gymnaziálne roky, na spolužiakov a profesorov pod názvom PAMÄTNICA MATURANTOV GYMNÁZIA JÁNA HOLLÉHO V TRNAVE. Tieto spomienky sú vlastne jeho najrozsiahlejším dielom, i keď ono zostalo vzácnym čítaním len pre úzky kruh pamätníkov a ich rodinných príslušníkov.
Veríme, že nám i budúcim generáciám bude Alexeja Izakoviča pripomínať nielen pomník na jeho hrobe (na Martinskom cintoríne v Bratislave), do ktorého boli uložené jeho telesné pozostatky 6.11.1995, ale i pamätné tabule v tých obciach a mestách, s ktorými je osobitne spätý jeho život. Pravdaže, najvýznamneší pomník vďaky mu môže vo svojich srdciach vybudovať najmä naša mladá generácia tým, že bude rozvíjať jeho odkaz, že sa bude boriť za kresťanské a národné ideály vlastné niekdajšiemu i v súčastnosti obnovenému orolskému hnutiu na Slovensku.
Jn: Viera a život, roč. VIII (1998), s. 55-61; tiež Msgr. Alexej Izakovič, žiarivý príklad nezištnej obetavosti a pracovnej zanietenosti na poli cirkevnom a národnom.
Jn: Slovenské národné noviny, roč. 7 (11), 1996, s. 9.