Michal Buzalka

Michal Buzalka ako bohoslovec a mladý kňaz
vo svetle korešpondencie s Františkom Richardom Osvaldom

/Netradičná prednáška, ktorá odznela na oslavách 150. výročia narodenia Andreja Kmeťa v Bzenici/

             Obetavosť a horlivosť  Andreja Kmeťa v duchovnej, národnobuditeľskej, ľudovýchovnej i vedeckej práci nepoznala hraníc. Táto obetavosť a horlivosť bola pre Kmeťa príznačná od mlada až do posledného dychu. Jeho priam spaľovala túžba urobiť pre svoj národ niečo záslužné a užitočné, využiť k tomu každú vhodnú chvíľu a príležitosť, ktorá sa mu v živote naskytla. Kde sa v ňom brala toľká energia, toľká ochota obetovať sa v záujme Cirkvi i národa? Na túto otázku výstižne odpovedal otec biskup Mons. R. Baláž v kázni na slávnostnej sv. omši pri otvorení jubilejných osláv A. Kmeťa, keď zdôraznil, že A. Kmeť sa stal veľkým synom národa i Cirkvi, pretože sa ochotne nasmeroval na kanál Božej múdrosti, pretože bol naň systematicky napojený po celý život a že si v mladosti správne uchovával a koncentroval životnú energiu, čím sa stal veľkým príkladom pre našu mládež.

             Aký vlastne bol mladý Andrej Kmeť? Dobré základy kresťanskej výchovy dostal doma /bol najmladší z ôsmich detí dedinského kováča, ktorý rád čítaval knihy tlačené v bernolákovskej spisovnej slovenčine a vydané v Trnave zásluhou Slovenského učeného tovarišstva/. Po gymnaziálnych štúdiách v B. Štiavnici a Trnave sa rozhodol pre teologické štúdium na ostrihovskom seminári /1861-1865/, kde sa vďaka niekoľkým starším seminaristom – Slovákom národne prebudil. V čase tohto vlastného národného prebudenia si zmenil maďarskú formu písania svojho priezviska /Kmety/ na slovenskú /Kmeť/. Vo vlastnom životopise hovorí, že „vedený jedine tým správnym citom“ navštevoval na gymnáziu  nepovinnú hodinu slovenskej reči /na piaristickom gymnáziu v B. Štiavnici sa vyučovalo po nemecky/, a predsa až do príchodu na seminár v Ostrihome bol z neho „maďarónik, úplne nepovedomý svojho slovenstva“.

             Horlivosť a vytrvalosť, s akou sa v Ostrihome oddal štúdiu a príprave na svoje duchovné povolanie, je jeho typickou celoživotnou vlastnosťou. On a jeho národne prebudení bratia – klerici svoje poslanie chápali v nadväznosti na tradície bernolákovcov, t.j. ako všestrannú službu svojmu ľudu, na ktorú sa treba po každej stránke dokonale pripraviť, teda zdokonaliť sa aj v reči ľudu, ktorému chceli slúžiť. Vďaka tomuto predsavzatiu vymohli si založenie samovzdelávacieho literárneho spolku /popri už jestvujúcom maďarskom/, ktorému dali názov Cirkevno-literárna škola slovenská /ďalej len C-LŠS/. Slovenskí klerici už tu na seminári narážali na nepriazeň šovinistov zo strany niektorých nadriadených i seminaristov. Už tu sa stretali a borili s prejavmi netolerancie a zaznávania, ale práve tu aj A. Kmeť osvedčil svoju rozhodnosť ísť priamou cestou za spravodlivým cieľom a z tejto cesty nezišiel nikdy.

            Účinkovaniu A. Kmeťa v C-LŠS sa nevenuje patričná pozornosť, nie je akosi na to čas ani miesto na stránkach časopisov a zborníkov, ale ak chceme nájsť kľúč k pochopeniu A. Kmeťa, jeho celoživotnému elánu a úsiliu pracovať na spáse duší, ale zároveň i na mravnom, sociálnom a kultúrnom povznesení svojho národa, tak by sme nemali obchádzať účelné čerpanie životnej energie mladého Kmeťa na ostrihomskom seminári. V rámci C-LŠS sa jednotliví členovia schádzali v dohodnutom čase na hodnotenie svojich vlastných literárnych prác i prekladov; tu sa i A. Kmeť formoval ako autor, prekladateľ i uvážlivý kritik. Podarené literárne práce i preklady uverejňovali v časopisoch Cyrill a Method, Slovesnosť i Vojtech.

            Ako horliví Slováci s nadšením vítali založenie Matice slovenskej a stali sa jej členmi. A. Kmeť bol medzi tými, ktorí nadšene vítali biskupa Dr. Š. Moysesa pri príchode do Turca i do Turčianskeho sv. Martina; bol na zakladajúcom zhromaždení MS a bol aj medzi tými, ktorí vítali biskupa Moysesa už ako predsedu MS pri návrate do jeho rezidencie vo Sv. Kríži nad Hronom. Vo vlastnom životopise spomína, že tieto cesty medzi svojím rodiskom a Martinom premeriaval peši. Boli vtedy práve prázdniny a to bol čas nielen na oddych, ale aj na poznávanie svojho kraja, na stretnutia s národovcami, na výskumnú činnosť. Cez tieto prázdniny Kmeť zozbieral 118 vianočných piesní /neskôr túto zbierku rozšíril na  282 okrem variantov a doplnkov/. Po skončení 3. roč. teológie, počas ktorého bol zvolený za predsedu C-LŠS, zúčastnil sa na jubilejnej púti v Šaštíne a pri tejto príležitosti nadviazal nové známosti s národovcami.

             Kmeťove vlastnosti i schopnosti zaujali Dr. A. Radlinského i jeho priateľov – kňazov na Záhorí, ktorí sa netajili tým, že by ho po vysviacke radi pritiahli k sebe a zapriahli do práce na poli duchovnom i národnom. Nebolo mu však dopriate, aby ho povolal k sebe za kaplána búrsko-svätojurský dekan-farár J. Juriga, ako mu bol sľúbil, lebo vysviacka sa konala o tri mesiace skôr, ako sa predpokladalo, čo bol jeden zo spôsobov, ako prekaziť nádejným národne uvedomelým novokňazom účinkovanie na fare, ktorá už bola alebo sa mohla stať príťažlivým strediskom duchovného i národného života Slovákov.

              Ani po vysviacke a nástupe do pastorácie /koncom marca 1865 nastúpil za kaplána do Senohradu/ neprerušil spojenie s C-LŠS a ochotne pomáhal pri jazykových prekladoch, hoci s časom bol na tom horšie ako seminaristi, pretože jeho ľudovýchovné záujmy popri horlivom plnení kňazských povinností nadobúdali stále väčšie rozmery. Už po štvrťroku kňazského pôsobenia sa mohol Kmeťov osud podstatne zmeniť, keď ho Dr. A. Radlinský volal k sebe za kaplána so slušným honorárom za redigovanie časopisov Cyrill a Method, Slovesnosť a Vojtech. A. Kmeťa táto ponuka zastihla vo veľmi zlom zdravotnom stave, keď sa liečil z ťažkého zápalu pľúc, čo bolo jeho životnou daňou horlivému vykonávaniu kňazských povinností, keďže ho postihlo i viac takýchto zápalov. Nebola to posledná daň tohto druhu, lebo takéto zápaly sa potom uňho ešte opakovali. Ťažké ochorenie bolo teda hlavnou príčinou, prečo Radlinského ponuku neprijal. Zostal v chudobnom kraji, kde mal ťažké pastoračné podmienky, a to až po odchod do penzie. Pôsobil v kraji, kde katolícke obyvateľstvo žilo v menšine a ešte k tomu roztrúsené aj po lazoch a samotách /3roky v Senohrade, 10 rokov v Krnišove a 28 v Prenčove/. Po príchode do Krnišova /1868/ nespadalo pod jeho farnosť viac ako sto duší, hoci mal veľký obvod s filiálkami, a keď mu pripadla povinnosť najprv len ako administrátorovi spravovať i faru prenčovskú /od júla 1877/, jeho obvod s 10 obcami či osadami počítal len okolo 400 duší. Fyzická  námaha spojená s pastoráciu v takom veľkom obvode Kmeťa neubíjala, ale nutne ho musela ubíjať skutočnosť, že on, ktorý bol plný duchovnej energie, ktorý mal dar reči, musel celé roky kázať takmer prázdnemu kostolu.

             A. Kmeť počas pôsobenia v Krnišove rozvinul na vtedajšie pomery nevídanú ľudovýchovnú aktivitu a sociálnu činnosť. Krnišovská fara sa stávala miestom dôležitých porád slovenských národovcov a tu napísal alebo preložil niekoľko ľudovýchovných populárno-náučných publikácií a tiež vlastné články a recenzie uvedeného charakteru. No on bol predovšetkým človekom praxe: to, o čom písal, to aj prakticky uskutočňoval. Nielen vo svojej farnosti, ale aj v širokom okolí zakladal po obciach knižnice a spolky osvetového charakteru. Náročné ciele staval pred okolitú národne uvedomelú inteligenciu.  Veľmi mu záležalo na tom, aby ľudia podľa svojich schopností využívali svoj rozumový potenciál, a práve preto mal v plánoch schopným jednotlivcom prideľovať úlohy, napr. na prekladaní určitých častí inojazyčného populárno-náučného diela, aby sa mohlo čím skôr vydať. Navrhoval urobiť súpis kníh po okolitých farách a sústrediť tieto knihy podľa tematiky, aby tento knižný fond nezostal mŕtvym kapitálom. Jednoduchých ľudí viedol k tomu, aby pri manuálnej práci využívali viac rozum ako silu: „Na zaplakanie je nad tými, ktorí najdrahšiu silu v hospodárstve nechajú ležať bez úžitku, a táto najdrahšia a najväčšia sila je rozum náš. Rozum je vždy mocnejší, nežli telo, a rozumom vždy viac zdvihneme a vykonáme, nežli silou.“

             Činnosť v založených spolkoch na všetkých úrovniach organizoval na princípe svojpomoci. Na tento princíp kládol veľký dôraz aj pri organizovaní sociálnej pomoci, a preto si veľa sľuboval od svojpomocne založenej sudodielne a sporiteľne v Krupine. V takýchto akciách videl otváranie zdrojov zárobkových možností a finančnej pomoci pre pospolitý ľud. Na takúto činnosť  Kmeť neľutoval svoje sily a svoj čas, o čom sám píše takto: „Neušiel týždeň, že by som raz, dva razy nebol v Krupine býval, nevyberajúc čas a povetrnosť; neraz bolo mi na zahynutie v noci, v závejoch, neraz zapálil som si lampášik už v Krupine a neraz zhasil alebo rozbil mi ho fujak, ale vždy ma ostríhala ruka Božia.“

             Šíreniu ľudovej svojpomoci a osvety, ak sa to dialo v slovenskom národnom duchu a v zrozumiteľnej reči ľudu – v slovenčine, sa kládli vtedy veľké prekážky v podobe všelijakých intríg neprajníkov, zvlášť z tábora maďarónov. Pre tieto intrigy si Kmeť dosť  vytrpel, keď sa celá vec so sudodielňou dostala až pred súd. Osobitnú spleť intríg pocítil na sebe, keď chcel zaujať faru v Prenčove, ktorú najprv spravoval z Krnišova ako administrátor. Vtedy sa proti nemu zmobilizovali bezcharakterní ľudia a robili si „zásluhy“ na vyšších miestach, keď ho udávali ako nebezpečného pansláva. Isteže, človek, ktorý neohrozene a primeranými formami pozdvihoval slovenské národné povedomie, bol veľkou prekážkou maďarizácie a tŕňom vo svedomí odrodilcov. A. Kmeť smutne konštatoval, že nebol nič platný jeho bezúhonný kňazský život a že nemal ani tušenie o všelijakej zrade, o ktorej sa len pozdejšie dozvedel, keď sa udavači sami svojimi kúskami chvastali. Myslíme si, že práve aj v takýchto okolnostiach sa prejavila tá veľká jeho duchovná energia, keď nepodľahol psychicky tlaku ľudskej zloby a nízkosti, že sa vedel v takýchto chvíľach povzniesť nad prejavy akejkoľvek nevďačnosti. Tak tomu bolo aj pár týždňov po príchode do Prenčova, keď mu zlodeji vykradli živnosť z komory. Tak tomu bolo i v prípadoch, keď niektorí ľudia zneužívali jeho dobrotu i dôveru. Sám pripravil zopár samoukov na učiteľské skúšky, pomáhal im nadobudnúť kvalifikáciu, no vari okrem jedného sa mu odvďačili tak, že ho tajne sledovali a udávali, aby si zaistili a polepšili svoje postavenie.

             Viac ako na takéto nevďačnosti myslel Kmeť na neúspech s krupinskou sudodielňou a sporiteľňou, lebo to mal byť príklad prospešnej kolektívnej akcie aj pre iné kraje, príklad jednej možnej cesty sociálneho povznesenia pospolitého ľudu. Týmto neúspechom sa však nedal odradiť a neskôr rozvíjal iné formy sociálnej pomoci, z ktorých na prvom mieste treba uviesť propagáciu slovenských výšiviek a čipiek na domácich i svetových výstavách, o ktoré bol potom veľký záujem pre ich vysokú umeleckú hodnotu, a tak Kmeť za viac rokov vybavoval objednávky z Prahy, Paríža a iných miest a hontianskym ženičkám vyúčtovával mzdu, pričom na to niekedy aj sám doplácal, ale zostávalo mu potešenie, že pomáha ľuďom, že šíri slovenské umenie vo svete, že vyzdvihuje svoj ujarmený národ pred zrakom Európy. Nepremeškal žiadnu príležitosť zadovážiť chudobe možnosť zárobku. Tak tomu bolo aj vtedy, keď sa zasadzoval, aby na stavbe krupinskej železnice pracovali domáci robotníci.

             Nutne nám prichodí ny myseľ otázka, ako toto všetko A. Kmeť stihol, keď už za pôsobenia v Krnišove, ale najmä potom v Prenčove venoval sa v rozsiahlej miere ďalšej publicistickej, spisovateľskej a redakčnej tvorbe na poli náboženskom i na poli popularizácie svojich ľudovýchovných snáh a tiež vlastných vedeckých výskumov? Ako to stihol, keď sa súčasne venoval i náročnému výskumu v oblasti botaniky, etnografie, archeológie a toponymie. Ako to stihol, keď mal pritom neustále na starosti i založenie vedeckej spoločnosti, zbieranie muzeálií a vybudovanie národného múzea Slovákov? Popri tom ešte stihol napísať tisícky listov, v ktorých povzbudzoval, prosil, žiadal, urgoval, napomínal i poúčal, no predovšetkým mu išlo o finančnú podporu na národné ciele, na múzeum, aby sa ono mohlo prezentovať pred svetom ako vedecký ústav, cez ktorý bude celý kultúrny svet spoznávať Slovensko, jeho históriu i súčasnosť. Všetko pre svoj národ, pre jeho duchovné i sociálne povznesenie. To bolo Kmeťovo krédo! Na muzeálie i múzeum a čiastočne aj na vlastný vedecký výskum, ale zase len v záujme múzea, venoval svoje celoživotné príjmy. Keď sa raz ukázalo, že peniaze od darcov na kúpu jednej zbierky živočíchov pre múzeum by neboli načas, predal i vlastnú kravu. On s každou svojou korunou mal naložené na účely národné skôr, ako ju dostal do rúk.

             Vráťme sa však k otázke využitia času, lebo to je vlastne otázka skúmania dôležitého fenoménu Kmeťovej duchovnej i fyzickej vitality. Vieme o ňom, že si doprial len najnutnejší odpočinok, vstával zavčasu a priam úzkostlivo sa vyhýbal zbytočnej strate času. Takto si naňho spomínajú jeho návštevníci, ktorých on milo vítal a ktorých bral i na povestné vychádzky na Sitno, aby mali možnosť zoznámiť sa s jeho vlastným výskumom nielen na fare, ale i v tej veľkej dielni – Božej prírode. Často zdôrazňoval, ako je potrebné využívať voľný čas na prospešnú prácu /sebavzdelávanie, spolková činnosť, odovzdávanie dobrých skúseností ap./. V jednej svojej publikácii takto si povzdychol nad márnením drahocenného času: „ Hoj, drahí priatelia, keby ja mal ten čas, čo vy cez zimu darmo preležíte, ja by som bol najslávnejší človek na svete!“ Keď mu gratulanti pri jednom významnom životnom jubileu pripomenuli i jeho šediny, žartovne poznamenal: „Nuž, ale, kedyže mám vidieť tie svoje šediny? Keď sa holím, býva ešte tma a inokedy do zrkadla ani nepozriem...“

             Slovo n e h l i v i e ť ! - bolo jeho životným heslom. Podľa jeho slov by bolo „škoda do hrobu zdravé, nezodraté údy prepustiť“. Na vyčerpanosť sa nikdy neodvolával a premáhal ju aj tak, že neustále premýšľal o nových pracovných plánoch a bral si na seba nové a nové starosti. Utešoval sa jednoduchou filozofiou: „Kto nemá čím si vyrážať myšlienky, kto nevie si robiť rozmanité starosti, toho jedna starosť zje. Ale keď má človek veľa starostí a veľa trápenia, jedno druhé vyháňa.“ A k tým veľkým starostiam priberal si aj také obyčajné, i keď nie vždy jednoduché, no na čas v každom prípade veľmi náročné. Napríklad využíval svoje znalosti z kníhviazačstva, ktoré získal ešte ako gymnazista v Trnave, a ako kňaz potom opravoval farníkom obdraté modlitebné knižky, pričom poplácal aj potrhané listy a podopisoval chýbajúci text. Ľudia sa len čudovali, lebo „železo vraj môže zvariť kováč tak, že nepoznať, ale vraj ako bolo možné papier tak zlepiť?“

             Ak sme už spomenuli rozsiahlu jeho korešpondenciu, tak si ešte pripomeňme, že písal listy aj tým, čo mu z farnosti narukovali alebo odišli od svojich rodín za prácou do ďalekého sveta, aby im tlmočil odkazy a želania svojich najbližších. Niet sporu o tom, že do týchto listov pridával i vlastné duchovné povzbudenia, veď jedných i druhých pri odchode odprevádzal ako svojich synov a bratov. Ako vidieť, na rozličné, ale veľmi osožné a bohumilé ciele využíval svoj voľný čas.

             Aj keď sa z doterajšej charakteristiky A. Kmeťa jasne vyníma osobnosť hlbokého duchovného zanietenia, predsa sa žiada povedať o jeho duchovnom živote čosi viac. Predovšetkým o tom, že svoje kňazstvo nikdy nezanedbával, ako by sa to mohlo niekomu zdať, keď sa dozvie o toľkých jeho starostiach, činnostiach a záujmoch. Na duchovnom poli vyoral hlbokú brázdu ako človek svojimi dobrými skutkami, ako horlivý kňaz i ako katolícky spisovateľ. Jeho silné sociálne a charitatívne cítenie vyrastalo z hlbokých koreňov vlastnej duchovnosti. Ľudia sa vždy mohli obrátiť k nemu o pomoc. Nebolo zvláštnosťou, že prišiel k nemu furman i v nočných hodinách, ak nemohol vytiahnuť voz. Prišli k nemu ľudia v núdzi, aby im požičal peniaze, a keď nemali   z čoho vrátiť, na dlh veľkodušne zabudol. A v takýchto príkladoch nezištnosti by sme mohli ďalej pokračovať, ale venujme sa aspoň sčasti tomu, čo ho charakterizuje ako svedomitého kňaza. Ako kazateľa ho povolávali na okolité pútnické miesta, akým je najme B. Štiavnica, kde nepretržite dva dni aj spovedal, a na iné slávnostné príležitosti /napr. posviacky chrámu/. Zaujímavé je už i čítanie tém jeho nedeľných i pohrebných kázní /napr. V jednom človeku spravodlivom vidí neraz celý kraj svedomie svoje zlé; Kázeň neprítomným/. Ochotne išiel zaopatriť chorého, hoci bol sám ťažko chorý, a museli ho viesť po zlej ceste na voze štyri hodiny tam a späť. Ku koncu svojej pastorácie už i sv. omše slúžil vo veľkých bolestiach. Aký to bol kňaz, vidíme i z takých jeho spomienok na vlastné trápenie, ktoré mal na cestách za vedeckým výskumom a ktoré sa týkali hľadania možnosti slúžiť sv. omšu. /Počas privátneho štúdia dvorného herbára vo viedenskej botanickej záhrade slúžieval sv. omše u sestričiek Sv. Srdca, ktoré ho po roku pozývali za katechétu./ Milú spomienku na uvedenú Kmeťovu starosť nám zanechal botanik V. Vraný, keď opísal, ako slovenskí národovci v L. Sv. Mikuláši využili Kmeťovu návštevu, aby organizovali pamätný výstup na Kriváň /20. 8. 1907/. A. Kmeť súhlasil len tak, ak bude mať možnosť ešte pred odchodom včasného ranného vlaku slúžiť sv. omšu, čo mu priatelia aj vybavili u kostolníka, aby mal o štvrtej ráno kostol otvorený. „Akýsi prázdny mi je deň, keď ráno nemôžem do chrámu Božieho,“ napísal raz priateľovi. Ešte aj v Turčianskom Sv. Martine na dôchodku, hoci chorý, vypomáhal v pastorácii. Aj okrem ťažkých zápalov sa viac ráz ocitol v nebezpečenstve života, keď ho na Sitne alebo v jeho blízkosti zastihlo hrozné hromobitie alebo keď sa pri načahovaní za rastlinou nečakane zošmykol po suchej tráve nad hroznú roklinu a zachytil sa v poslednej chvíli o nejaký tŕň. Vtedy zvlášť pociťoval Božiu pomoc. Keď v hlbokej tme zablúdil, kľakol si a pomodlil sa.

            Vo svojej dobe patril A. Kmeť k význačným katolíckym publicistom: je známy ako autor množstva publikovaných kázní, článkov na obranu Cirkvi i národa, článkov pozdvihujúcich ľud k nábožnosti i propagačnej brožúry o Spolku sv. Vojtecha. Staral sa o to, aby čo najviac farníkov odoberalo a čítalo kalendár Pútnik svätovojtešský a Katolícke noviny (sám neľutoval námahu na vyberanie predplatného). Bol jednateľom SSV za bzovícky dekanát. Pre mariánskych ctiteľov prepracoval a vydal poučnú a modlitebnú knižku Svätý škapuliar. Podporoval aj snahu založiť spolok slovenských katolíckych spisovateľov, kvôli čomu sa zúčastňoval na poradách, ktoré aj sám podnecoval. Na porade u  F.R. Osvalda v Teplej (pri B. Štiavnici) 12.1.1891 síce formálne takýto spolok nevznikol, ale tu boli položené základy k vytvoreniu neformálneho združenia katolíckych autorov, ktorí potom vošli do dejín našej literatúry a kultúry ako skupina o s v a l d o v c i .

            V 90. rokoch minulého storočia vydali osvaldovci pamätné tri ročníky almanachu TOVARYŠSTVO práve s veľkým pričinením A. Kmeťa. Význačný katolícky kňaz F.R. Osvald, ktorého činy na poli duchovnom a literárnom sú tiež obdivuhodné a ktorý by sám nemusel byť až taký skromný, napísal o svojom dlhoročnom priateľovi A. Kmeťovi: „Takého vo svojich povinnostiach k sebe bez každej okázalosti prísneho kňaza som ja neznal. Neraz stál som vedľa neho zahanbený.“

             Nad Bzenicou, svojou rodnou obcou (na kopci Sobotište) chcel postaviť kaplnku k úcte sv. Cyrila a Metoda (už bol pre ňu určený aj obraz týchto svätcov od slávneho slovenského maliara J. B. Klemensa), ale pre nepriazeň tých, ktorí mali v rukách moc a ktorí sa obávali už i len náznaku povzbudenia národného ducha Slovákov, nebolo možné kaplnku postaviť.

             A. Kmeť bol aj príkladom hlboko veriaceho vedca, ktorý nepoznal protirečenie medzi vierou a  vedou a vedel to i náležite zdôvodniť. Preto boli zbytočné „trápenia“ tých, čo za totality túto skutočnosť nejako zastierali, s čím sme sa stretali ako návštevníci Slov. Národného múzea pri sprievodných výkladoch a tiež v niektorých publikovaných príspevkoch o jeho živote a diele. K otázke umele vyvolávaného a tak často oživovaného sporu medzi vierou a vedou sa Kmeť vyjadroval ako kazateľ i publicista, ako kňaz i vedec. V známej vysoko oceňovanej recenzii archeologického diela prof. L. Niederleho Lidstvo v době předhistorické Kmeť napísal, že „veda prírodná má ostať na svojom poli, a nie zabŕdať do filozofie a mysticizmu, má ostať pri tom, čo nájde, a nie pri tom, čo nenájde, totiž Boha a dušu.“ V prírode pozoroval výsledky stvoriteľského diela s tým presvedčením, že z „viditeľných vecí najlepšie môžeme poznávať neviditeľného Boha a zastávať bytnosť Jeho“.

             Ak sme si vzali za úlohu predstaviť A. Kmeťa v jeho ľudskom a duchovnom profile a ak sme už v istých súvislostiach konštatovali, čo všetko významné a vzácne vyrástlo zo základov jeho hlbokej duchovnosti, tak to platí o celom jeho diele. Z týchto základov vyrastalo i jeho presvedčenie hlásiť sa k svojmu národu, pre ktorý sa domáhal uznania existenčných práv. Tým sa vzdával kariéry, výhod i oficiálneho uznania, avšak on nikdy netúžil po sláve a poctách, to sa priečilo jeho životnej filozofii. Zdôrazňoval, že každý, kto túži po sláve, ten sa odcudzí a odnárodní. I celá jeho vedecká a ľudovýchovná práca bola predchnutá snahou kriesiť a vyzdvihovať národné povedomie Slovákov. Či botanizoval, či skúmal toponymá alebo zháňal finančnú podporu na múzeum a muzeálie, vždy mal na mysli vyzdvihnutie svojho ujarmeného národa.

             Ako mu len záležalo na postavení muzeálnej budovy, veď vzácne predmety a zbierky v nej ukryté budú svedčiť o histórii i súčasnosti národa, ktorému sa upiera právo na slobodu. Na druhý deň po začatí stavby muzeálnej budovy /2.7.1906/ takto zakončil jeden svoj list: „Vzbuď, Bože, pilných pracovníkov a verných dozorcov a ochráň všetkých od úrazu; odvráť nepriateľov a závistníkov a všetko nedorozumenie. Uslyš Pán Boh!“ Materinskú reč bránil pred vytláčaním zo škôl i kostolov: „A jako zaujme sa ten slovenský ľud za svoju vieru, keď nebude v nej dôkladne poučený vo svojej mluve?“ Kritizoval maďarských i odrodilých kňazov i biskupov za ich podiel na násilnom pomaďarčovaní Slovákov, za to, že prehliadali porušovanie ľudských práv.

             Ak sme už poukázali na význam Kmeťovho účinkovania na fare v Krnišove, tak jeho účinkovanie na fare v Prenčove je zapísané v našich i svetových kultúrnych dejinách ešte výraznejšie. Prenčovská fara bola vedeckým pracoviskom, miestom dôležitých porád, bola školou, osvetovým i sociálnym ústavom. Sem prichádzali učenci viacerých národností, významné i menej známe osobnosti z Čiech a Moravy, no najčastejšími hosťami boli slovenskí národovci a slovenská študujúca mládež. Tu nachádzali otcovskú pomoc zvlášť tí slovenskí študenti, ktorí boli vyhodení zo škôl pre svoje národné presvedčenie. Návštevníci sa s obdivom vyjadrovali o Kmeťovi a priznávali sa, že chvíle prežité v jeho kruhu patria k najvzácnejším v ich živote. Hoci mnohí už skôr vedeli o jeho skromnosti, dobrosrdečnosti, obetavosti a pracovitosti, predsa ich dojmy a zážitky z osobného stretnutia s ním boli silnejšie, než očakávali.

            V Prenčove sa mnohí presvedčili o tom, čo veľkého, dobrého a šľachetného môže vykonať človek aj v ťažkých podmienkach. Známa slovenská spisovateľka Ľ. Podjavorinská zovšeobecnila tieto dojmy zaujímavými slovami, ktoré reprodukoval A. Kmeťovi Ľ. V. Rizner: „Ľudmila Podjavorinská zdedila mi, ako dobre cítila sa na Prenčove. Vašu všestrannú činnosť nevie prenachváliť. K Vám mali by sme sa vraj všetci chodiť učiť, ako treba pracovať.“

             Čo by sme sa ešte mali od Kmeťa učiť, to je aj prekonávanie prekážok, ktoré nám stoja v ceste za dosiahnutím dobrého cieľa. Na takejto ceste nech nikoho „nesklátia a neodstrašia ani tie najtrpkejšie sklamania, lebo i z nich pochádza výsledok a prospech“. Ak sme si požičali časť jeho výroku, pridávame k tomu i známu myšlienku, ktorej sa držal a ktorú aj iným prizvukoval: Errando discimus, cadendo surgimus. Na chybách sa učíme, po páde sa dvíhame, alebo ešte voľnejšie povedané: nedajme sa odradiť neúspechom, ak chceme vyorať osožnú brázdu na národa roli dedičnej, ak chceme prispieť k duchovnej a mravnej obrode nášho národa, lebo jedine od tejto obrody závisí náš skutočný kultúrny, hospodársky a technický pokrok. K tomu nás inšpiruje Andrej Kmeť svojím životom a dielom!

Msgr. Alexej Izakovič sa narodil 24. februára 1908 v Borovej – podľa neho „maličkej, ale nábožensky aj národne uvedomenej dedinke“. Alexej mal troch starších a dvoch mladších súrodencov – bratov. V ľudovej škole svojho rodiska vychodil päť tried a, ako sám píše, do prevratu (1918) učili sa všetky predmety okrem náboženstva iba po maďarsky, a hoci mali v slovenčine popri katechizme aj jednu čítanku, tá bola napísaná vo veľkomaďarskom (šovinistickom) duchu. Po piatich triedach ľudovej školy pokračoval na Československom štátnom reálnom gymnáziu Jána Holého v Trnave (1919-1927); tu v 5. ročníku vstúpil do malého seminára. Na kňazstvo sa pripravoval tri roky v Trnave (1927-1930) a potom dva roky v Olomouci, kde bol 3. júla 1932 vysvätený za kňaza a za doktora teológie bol promovaný 24.6.1939 v Bratislave. Nebudeme vymenovávať vyše 20 farností, respektíve obcí a miest, v ktorých pôsobil ako kňaz trnavskej diecézy do svojho uväznenia alebo v období 60. až 70. rokov, kedy zväčša pôsobil ako výpomocný kňaz s dočasným povolením, k čomu treba ešte pripočítať jeho účinkovanie pri slovenských armádnych jednotkách na Ukrajine, v Bielorusku a Taliansku.

       K rozvoju slovenského národného a kultúrneho života osobitne významne prispel v 20. a najmä 30. rokoch ako agilný organizátor orolského telovýchovného hnutia, do ktorého sa zapojil ako študent trnavského gymnázia (už po skončení 1. ročníka roku 1920 založil v rodnej obci miestnu orolskú jednotu a svojím príkladom ako organizátor a cvičiteľ strhával mestskú i vidiecku mládež k podobnej aktivite, ku skupinovým cvičeniam i k súťažiam v atletických disciplínach a športových hrách). Od roku 1929 bol krajinským športovým referentom orolského hnutia na Slovensku a v polovici 30. rokov bol už jedným z jeho čelných predstaviteľov, majúc neľahkú úlohu: vydobyť orolským jednotám i župám na Slovensku rovnoprávne postavenie s organizáciami  Orla na Morave a v Čechách. Aby sme tomu rozumeli, treba pripomenúť, že podobne ako v iných oblastiach i v telovýchovnej organizácii OROL s ústredím v Brne sa stupňovala čechoslovakizácia, čo sa v zmysle nových celoštátnych orolských stanov (1930) prejavilo zrušením vlastnej slovenskej samosprávy – Krajinskej rady Orla na Slovensku, hoci táto samospráva bola priznaná roku 1919 a schválená celoštátnym orolským zjazdom roku 1923, kedy bol z názvu tejto organizácie vyňatý prívlastok československý. Slovenskí funkcionári Orla odmietali rozhodnutie ústredia v Brne o zrušení slovenskej samosprávy, avšak problém bol v tom, že štát bol ochotný finančne podporovať len Československého orla, ale nie samosprávnu orolskú organizáciu na Slovensku, ktorá nechcela pristúpiť na diskriminačné podmienky ústredia v Brne. Ani za takýchto ťažkých okolností sa väčšina slovenských funkcionárov Orla nepodriadila ústrediu a A. Izakovič bol jedným z tých, ktorí nielen svoj voľný čas, ale aj svoje príjmy obetovali na rozvoj Orla s vlastnou slovenskou samosprávou. Ako OROL bol protiváhou telovýchovných organizácií s protináboženským, respektíve protikatolíckym zameraním (SOKOL, RTJ a iné), malo sa i v jeho ústredí viac dbať na spoluprácu, v rámci ktorej by sa Slováci nemuseli vzdať svojej národnej identity. Zástupcovia Orla zo Slovenska obhajovali slovenskú národnú samobytnosť a právo na orolskú samosprávu na viacerých dôležitých rokovaniach s predstaviteľmi Československého orla v Brne, ale bezvýsledne. Aj keď ústredie v Brne vylúčilo A. Izakoviča zo všetkých funkcií a niektorých funkcionárov pokarhalo, títo sa nevzdali a ich rozhodnutie o obnovení či udržaní vlastnej slovenskej samosprávy prijalo postupne všetkých 9 slovenských orolských žúp. Zástupcovia týchto žúp na poslednej neúspešnej porade v Brne poverili. A. Izakoviča vydávaním mesačníka SLOVENSKÝ OROL, čo on aj realizoval v nasledujúcom roku (1936). Nielen redigovanie, ale aj vydávanie (náklady) tohto časopisu vzal na seba, pretože ústredie v Brne koncom roku 1932 zakázalo oficiálnu tlač slovenského orolstva (TATRANSKÝ OROL, STRÁŽ TATIER, ORLÍK). Časopis SLOVENSKÝ OROL sa stal Izakovičovou zásluhou faktickým ústredím slovenského orolstva; jeho smernice rešpektovali všetky orolské župy na Slovensku a okrem troch aj všetky miestne orolské jednoty. Roku 1935 A. Izakovič napísal STRUČNÉ DEJINY ORLA a roku 1937 redigoval ROČENKU SLOVENSKÉHO OROLSTVA. Škoda, že uvedené dejiny nevyšli knižne, pretože sú cenným príspevkom k poznaniu dôležitej súčasti zápasu Slovákov za národnú rovnoprávnosť a duchovnú obrodu. Keď Slovenský orol zorganizoval tretí krajinský zlet na dni 13.-16. augusta 1938, A. Izakovič zostavil a vydal k tejto významnej telovýchovnej a osvetovej akcii na Slovensku osobitný zborník: III. KRAJINSKÝ SLET SLOVENSKÉO OROLSTVA, ŽILINA 1938. Na tento zlet už pre chorobu nemohol prísť Andrej Hlinka – čestný starosta Slovenského orla, hoci sa naň veľmi tešil. Podľa A. Hlinku „Orol je spolok na vypestovanie silného pokolenia mravného a zdravého národa“. V posledný deň zletu (16.8.1938) sa jeho trojčlenná delegácia na čele s A. Izakovičom náhlila do Ružomberku, nevediac, či ešte zastihne Andreja Hlinku živého. Ako je známe, bol to posledný deň života tohto veľkého obrancu práv slovenského národa, ktorý slabnúcou rukou dal delegácii požehnanie a povedal: „Len si nedajte drahú slovenskú mládež! Nebojte sa, veďte ju! Nech sa cvičí nielen v cvikoch, zábavách a tancoch, ale nech myslí na svojho ducha, dušu! Pozdravte orlice, orlov! Posielam im svoje požehnanie.“ Smrť Andreja Hlinku (16.8.1938) bola akoby predzvesťou pohnutých dní nasledujúcej jesene, v ktorej sa Slovensko ocitlo na dejinnej križovatke.

       Čo sa týka osudu Slovenského orla do druhej svetovej vojny, o tom A. Izakovič povedal: „Situácia bola zložitá. Stanovy Slovenského orla boli schválené až 29. októbra a zanedlho – 5. decembra – boli všetky športové organizácie zrušené, nastal vojnový stav.“ (KN, č.41 / 1995, s.4) Obsahová náplň Slovenského orla sa postupne pretransformovala do organizácie Hlinkova mládež. Ťažko sa dnes vyjadrovať k opodstatnenosti tohto kroku: na jednej strane toto premenovanie vyvieralo z veľkej vďaky Slovákov voči A. Hlinkovi za jeho celoživotné dielo v prospech vlastného  národa, na strane druhej aj organizácia OROL mala uznávané meno i poslanie a rozvinutú základňu u nás aj v iných slovanských krajinách. Orolské hnutie na Slovensku bolo naozaj životoschopným hnutím, o čom svedčia tri krajinské orolské zlety (v Bratislave 1928, v Nitre pri príležitosti pamätných Pribinových osláv 1933 a v Žiline 1938) i aktivita miestnych orolských jednôt pri šírení duchovnej a národnej osvety. V nejednej slovenskej obci bola miestna orolská jednota jediným kultúrnym spolkom a v tom prípade sa spravidla starala aj o duchovné zveľaďovanie mládeže i dospelých aj o ich telovýchovné a kultúrnospoločenské napredovanie, napríklad prípravou programov na oslavy a slávnostné akadémie; tiež nacvičovaním divadelných hier, dychových hudieb a zakladaním čitární. Na tento účel začali sa najmä vo väčších obciach a mestách stavať orlovne – spoločenské domy s väčšou sálou a javiskom. Orlovňu si postavila aj malá obec Borová. Slávnostne ju otváral a posviacal A. Hlinka (23.8.1936), ktorému pri tejto príležitosti obec udelila čestné občianstvo. Finančný základ na túto spoločenskú budovu vznikol tak, že A. Izakovič poprosil rodákov, ktorí mu chceli na primície niečo podarovať, aby to obetovali na orlovňu. Táto orlovňa bola pri stavbe väčšieho kultúrneho domu zbúraná, pričom sa nezvážil jej historický význam (raz mohla byť vyhlásená za kultúrnu pamiatku). Pre rozvoj Slovenského orla A. Izakovič najviac vykonal počas pôsobenia s Slovenskom Mederi (Palárikove) a potom v Nových Zámkoch, kde popri pastoračnej, katechetickej, organizátorskej, publicistickej a redaktorskej činnosti prijal aj funkciu predsedu prípravného výboru na vybudovanie pomníka A. Bernolákovi pri príležitosti osláv 150. výročia vzniku prvej spisovnej slovenčiny (A. Bernolák je pochovaný v Nových Zámkoch; tu po 16-ročnom kňazskom účinkovaní náhle umrel roku 1813). Treba tiež vyzdvihnúť, že v Nových Zámkoch si A. Izakovič našiel čas aj na výskumnú literárnu činnosť, v rámci ktorej získal podklady pre štúdiu o živote a diele Jána Majzona (1849-1921), tamojšieho skromného, ale nepoddajného slovenského roľníka, ktorý s veľkým oduševnením bránil slovenskú reč a Slovákov pred maďarizáciu. A. Izakovič sa k spracovaniu uvedených podkladov dostal až po vyše troch desaťročiach, avšak jeho rozsiahla štúdia JÁN MAJZON – VODCA NOVOZÁMOCKÝCH SLOVÁKOV (1974) zostala v rukopise.

       Keď sa južné Slovensko po smutnom verdikte viedenskej arbitráže muselo priradiť k Maďarsku, A. Izakovič sa rozlúčil nielen s pôsobiskom, ale aj s členskou základňou Slovenského orla i s rovnomenným časopisom, ktorý zanikol 11. číslom roku 1938. Z Nových Zámkov bol A. Izakovič preložený do Trnavy, kde popri pastorácii a katechéze rozvíjal národnobuditeľskú a osvetovú aktivitu ako redaktor TRNAVSKÝCH NOVÍN (2.12.1938-5.11.1940), i redaktor dvojtýždenníka NAŠA  TELOVÝCHOVA (1. číslo vyšlo 15.7.1940), ktorého redigovanie v II. Ročníku prevzal Alexejov brat Imrich, stredoškolský profesor telocviku a známy popularizátor duchovnej a národnej osvety prostredníctvom športu a telovýchovy. Predčasný zánik TRNAVSKÝCH NOVÍN  súvisí s nátlakom Nemcov na zmeny v slovenskej vláde po porade v Salzburgu (28.7.1940), pretože tieto noviny svojím obsahom nezodpovedali zámerom ideológie nemeckého národného socializmu a antisemitizmu. Keď po zrušení Slovenského orla preberala jeho telovýchovné a športové poslanie v radoch slovenskej mládeže nová organizácia HLINKOVA MLÁDEŽ, preniesli sa aj organizačné schopnosti A. Izakoviča do funkcie diecézneho riaditeľa SKM (=ZDRUŽENIE KATOLÍCKEJ MLÁDEŽE – vo vtedajšom pravopise: sdruženie) a zborového duchovného chlapčenskej mládeže HM (Hlinkovej mládeže). I v týchto funkciách sa rozhodne usiloval zamedziť vplyv ideológie nemeckého národného socializmu na slovenskú mládež, čím plnil aj úlohu v zmysle inštrukcií biskupa P. Jantauscha. I počas pastorácie v Trnave (november 1938 – júl 1944) s veľkou horlivosťou šíril mariánsku úctu. Jeho zámer, aby sa duchovne prehĺbená mariánska oslava pri príležitosti sviatku Obetovania Preblahoslavenej Panny Márie (21. novembra), ktorý má pre Trnavu od roku 1710 mimoriadny význam, rozšírila na viac dní, vyústil postupne do každoročnej novény, ktorá sa koná v dňoch 13.-21.novembra v kostole sv. Mikuláša (tu v bočnej kaplnke je milostivý obraz Trnavskej Panny Márie, ku ktorému sa viažu zázračné, pre mesto Trnavu osudné udalosti). V Trnave bol aj iniciátorom postavenia pomníka Štefanovi Mikulášovi z Ratkoviec, ktorý padol rukou vraha, chrániac vlastným telom bol barbarsky odstránený v auguste 1945. [Nebol to Štefan Mikuláš, ale Štefan Mikuš z Ratkoviec, a táto tlačová chyba bola v nasledujúcom čísle časopisu Viera a Život výrazne opravená!]

       Onedlho po preložení A. Izakoviča z Trnavy do Majcichova (20.7.1944) zasiahla aj Slovensko vojnová pohroma. Vtedy poskytol pomoc nejednému slovenskému vojakovi, ktorý sa chcel zachrániť pred nemeckým zajatím, avšak už aj predtým (r. 1943) sa odvážne veľkou mierou pričinil o záchranu skupiny 17 osôb (vrátane dvoch detí) zo Sovietskeho zväzu a troch francúzskych dôstojníkov (r. 1941), ktorým sa podarilo ujsť z nemeckého zajatia a dostať sa na Slovensko, kde v Trnave pod ochranou slovenských zákonov, A. Izakoviča a iných dobrých ľudí pobudli takmer celý rok, až kým sa im nepodarilo uskutočniť plánovaný útek za pomoci španielskeho diplomata v Bratislave. Po potlačení SNP nepodpísal osvedčenie o poslušnosti slovenským vládnym predstaviteľom, na čom nástojili niektorí vtedajší vládni politici. Pre odopretie tohto podpisu ho pozbavili funkcií v HM a SKM a z toho istého dôvodu nemohol byť naďalej prefektom bratislavského seminára a nemohol sa ani habilitovať za docenta na Teologickej fakulte SU. Čo sa týka pozbavenia funkcií, to ho netrápilo, pretože – podľa jeho slov – v tomto čase malo Slovensko dosť vlastnej národnej uvedomelej inteligencie, ktorej zástoj v národe už nemuselo suplovať duchovenstvo (preto sa už aj predtým zriekol funkcie politického charakteru), a okrem toho sa týmto funkciám nemohol sústavne venovať pre povolávanie do vojenskej služby k slovenským jednotkám (na Ukrajinu, do Bieloruska a Talianska), avšak zahatanie habilitácie a účinkovania v seminári bolo predsa len nečakaným veľkým úderom.

       Zdalo by sa, že nekompromisný odmietavý postoj A. Izakoviča k ideológii nemeckého národného socializmu a antisemitizmu a záchrana ohrozených občanov z Francúzska, Sovietskeho zväzu i Slovákov pred nemeckým zajatím, ako i nezištná obetavá práca na poli duchovnej a národnej obrody slovenskej mládeže mohli byť dostatočným dôvodom na verejné ocenenie jeho zásluh po skončení vojnovej kataklizmy, i keď si na nič také nenárokoval. Lenže komunisti a neprajníci katolíckej cirkvi nepotrebovali vyzdvihovať kňaza za jeho preukázanú statočnosť. Takýto kňaz im bol nepohodlný (ukázalo sa to aj v prípade jeho svedeckej výpovede v prospech A. Macha a Dr. J. Tisu, keď súd túto výpoveď odmietol vziať na vedomie). Príležitosť či vhodnú zámienku odstrániť ho z pastorácie im priam ponúkli dvaja tajní slovenskí agenti zo zahraničia, ktorí aj jeho navštívili, avšak ich pohyb po Slovensku sledovala ŠtB. Keďže A. Izakovič nepokladal za vhodné udať ich polícii, ŠtB ho zaistila a prepustila až po dlhej vyšetrovacej väzbe (19.9.1947-30.9.1948), z ktorej sa vrátil s podlomeným zdravím. I v dusnej spoločenskej atmosfére sa A. Izakovič nevzdával svojich ambícií a ešte 26.2.2949 bol promovaný za doktora filozofie, ale ukončenie štúdia na Právnickej fakulte SU mu už komunistický režim nedovolil (v auguste 1949 bol z toho štúdia vylúčený). V čase programového rozmachu mnohých vykonštruovaných nezákonných procesov dostal sa pred súd aj A. Izakovič. V bratislavskom procese so 65 mužmi a 9 ženami za neoznámenie ilegálnej spojky ho 28.8.1950 odsúdili na 18 mesiacov nepodmienečne a 5 rokov straty občianskych práv. Aj napriek tomu, že to bol trest neprimerane vysoký (nezodpovedajúci vtedajšiemu trestnému právu), predsa sa štátny prokurátor odvolal na Najvyšší súd v Prahe, avšak na pojednávanie pred Najvyšším súdom (23.8.1951) správca leopoldovskej väznice A. Izakoviča nepustil. I tak sa vtedy merala spravodlivosť. V Prahe mu zvýšili trest na 4 roky nepodmienečne, stratu polovice majetku (žiaden majetok nemal), 10 000 Kčs peňažitej pokuty a ponechali mu 5 rokov straty občianskych práv. Z väzenia, ktoré si odpykával v Bratislave, Leopoldove a Ilave bol prepustený 12.8.1953, (brat Ján mu včas vyplatil pokutu pod matkiným menom, aby mu za ňu väzenie nepredĺžili). Keď sa po prepustení z väzenia hlásil na príslušných úradoch v Trnave, poslali ho odtiaľ – akože pre závažnosť prípadu – do Bratislavy na Štátny úrad pre veci cirkevné a na Povereníctvo pracovných síl, kde ho odporučili na prácu v ostravských alebo nováckych baniach, prípadne v trnavských tehelniach, avšak pre zlý zdravotný stav na uvedené pracoviská nastúpiť nemohol, a tak sa dostal do ppodniku Kovoslužba v Trnave, kde vykonával rozličné podradné práce s veľmi nízkou mzdou. Odtiaľto odišiel 31.3.1954 a nastúpil do zamestnania, pri ktorom mal v podstate stále tú istú prácu, ibaže sa mu menili názby podnikov (Geometra, Agroprojekt, Rašelinové závody, Hydromechanik a Stavoprava). Hoci išlo o náročnú prácu pri prieskumných vrtoch, ktorú konal postupne na dvadsiatich miestach ČSR, predsa prichádzali k jeho zamestnávateľom intervencie, aby ho prepustili, čo títo spravidla aj uposlúchli, ale keď sa A. Izakovič vzápätí dožadoval právneho postupu, zamestnali ho znovu. (Iba v jednom prípade nesúhlasil s jeho prepustením istý charakterný a nebojácny predseda ROH). Hoci mu po prepustení z väzenia na úradoch sľúbili, že po roku nútených prác pôjde do pastorácie, musel na týchto prácach zotrvať sedem a pol roka. Od 19.1.1961 bol uznaný ako čiastočný invalid s dôchodkom 520,- Kčs, avšak 15.3.1961 mu tento dôchodok znížili i so spiatočnou platnosťou na 250,- Kčs. Pri takomto „sociálnom zabezpečení“ musel si hľadať ďalšiu prácu, a tak sa dostal na JRD vo Vajnoroch, odkiaľ po dvoch mesiacoch odišiel, keď mu nedali zárobok, ale čo je podstatné, konečne nadišiel čas, kedy mu začali udeľovať povolenia aspoň na vypomáhania v pastorácii, a to postupne v Seredi, Naháči a v Dolných Voderadoch, kde prichádzal k ťažko chorému a nezákonným väzením doráňanému Msgr. Štefanovi Zlatošovi, bývalému profesorovi Teologickej fakulty SU, aby mu čítal liturgické texty pri sv. omšiach (o Msgr. Š. Zlatošovi pozri KN, č.6/95, s.14; Viera a život, č. 2/1995, s. 172-177). Keď trnavský biskup Msgr. Ambróz Lazík chcel po Zlatošovej smrti dostať A. Izakoviča oficiálne za správcu malej farnosti Dolné Voderady, musel súhlasiť s tým, že toto miesto nebude platené, s čím, samozrejme, súhlasil aj skromný kňaz, ktorý tu potom bezplatne pôsobil ako správca fary od 1.10.1964 do 20.11.2967 a ktorému až do 11.8.1965 zvýšili invalidný dôchodok na 894,- Kčs. Po odchode z D. Voderád vypomáhal v Trnave, kde dostal družstevný byt, v ktorom doopatroval aj svoju „mamenku“ (… 1968).

       K paradoxom nástupu tzv. normalizácie patrí aj odňatie štátneho súhlasu k plnoprávnemu vykonávaniu kňazského povolania Izakovičovi (9.6.1970), takže sa dlho netešil z možnosti pôsobiť v pastorácii bez zábran, a hoci bol 20.9.1972 rehabilitovaný na Krajskom súde v Bratislave, až do 6.2.1979, kedy mu povolili spravovať farnosť Vištuk v okrese Bratislava-vidiek, prideľovali ho len na dočasnú výpomoc do farností, v ktorých nastal krotický stav v duchovnej správe. Vo Vištuku požehnane účinkoval takmer 15 rokov a tu sa dožil aj veľkého uznania a vyznačenia, keď mu Svätý otec udelil titul Monsignore (12.11.1991),   i 60. výročia svojej kňazskej vysviacky. Do tejto farnosti prišiel vo veku 71 rokov, keď už vlastne po strastiplných rokoch s podlomeným zdravím mohol pomýšľať na zaslúžený odpočinok. Lenže v jeho osobe bolo i napriek veku vždy dosť elánu a životného optimizmu, ktorým dokázal získať mládež i dospelých. Pre hĺbku jeho duchovného života a schopnosti blahodarného pôsobenia na všetky vrstvy obyvateľstva označovali ho Vištučania aj prívlastkom náš Don Bosco. Časťou o duchovnom životeobce Vištuk prispel do monografie VIŠTUK – 750 rokov, 1244-1994. bezmála po 15 rokoch pôsobenia vo Vištuku – 4.12.1993 – odišiel na odpočinok do kláštora Kongregácie Dcér Najsvätejšieho Spasiteľa na Jakubovom námestí v Bratislave, kde až do svojej smrti 30.10.1995 vykonával funkciu superiora tejto rehole, ktorú mu ešte roku 1963 odovzdal Msgr. Štefan Zlatoš.

       V súvislosti s Izakovičovými prejavmi hlbokého sociálneho cítenia s chudobnými a trpiacimi farníkmi musíme sa zmieniť o zaujímavom príklade z jeho účinkovania v Slovenskom Mederi. Keď hľadal prácu nezamestnaným, a to bez ohľadu na ich politické postoje, dostal sa raz až do úlohy súdneho obhajcu dvoch nezamestnaných v spore s ich zamestnávateľom. Po úspešnej obhajobe a vynesení rozsudku v prospech nezamestnaných mohol si vypočuť i takúto poznámku: „Pán kaplán, však keď prídu komunisti (k moci), tí sa vám odmenia!“ Žiaľ, táto predpoveď sa v jeho živote až drasticky splnila, keďže musel znášať toľké utrpenia a poníženia, ale podstatné je, že toto utrpenie ho nikdy nezlomilo, že ho hrdinsky znášal ako svoj kríž, ako súčasť Božieho vykupiteľského plánu.

       Meno Msgr., ThDr., PhDr. Alexeja Izakoviča ako priekopníka na kresťanskej báze organizovaného telovýchovného hnutia na Slovensku, ako organizátora ľudovýchovnej osvety a národnobuditeľského programu i ako publicistu a redaktora zostane trvale zapísané v slovenských kultúrnych dejinách. Niet pochýb o tom, že toto meno by nemalo chýbať v žiadnej slovenskej encyklopédii. Vieme, prečo v doterajších našich encyklopédiách nie je, a treba len dúfať, že v tých budúcich sa krivda tomuto menu patrične odčiní. K redaktorskému a autorskému (publicistickému) dielu A. Izakoviča treba ešte uviesť jeho spomienku na vlastné gymnaziálne roky, na spolužiakov a profesorov pod názvom PAMÄTNICA MATURANTOV GYMNÁZIA JÁNA HOLLÉHO V TRNAVE. Tieto spomienky sú vlastne jeho najrozsiahlejším dielom, i keď ono zostalo vzácnym čítaním len pre úzky kruh pamätníkov a ich rodinných príslušníkov.

       Veríme, že nám i budúcim generáciám bude Alexeja Izakoviča pripomínať nielen pomník na jeho hrobe (na Martinskom cintoríne v Bratislave), do ktorého boli uložené jeho telesné pozostatky 6.11.1995, ale i pamätné tabule v tých obciach a mestách, s ktorými je osobitne spätý jeho život. Pravdaže, najvýznamneší pomník vďaky mu môže vo svojich srdciach vybudovať najmä naša mladá generácia tým, že bude rozvíjať jeho odkaz, že sa bude boriť za kresťanské a národné ideály vlastné niekdajšiemu i v súčastnosti obnovenému  orolskému hnutiu na Slovensku.

       Jn: Viera a život, roč. VIII (1998), s. 55-61; tiež Msgr. Alexej Izakovič, žiarivý príklad nezištnej obetavosti a pracovnej zanietenosti na poli cirkevnom a národnom.

       Jn: Slovenské národné noviny, roč. 7 (11), 1996, s. 9.